Realizmus v slovenskej literatúre

September 10th, 2010

Hoci sa vznik a rozvoj realizmu v dejinách slovenskej literatúry v porovnaní s viacerými európskymi literatúrami oneskoril takmer a polstoročie, čo súviselo s národným útlakom, ekonomickou zaostalosťou Slovenska a nedostatkom kultúrnych a vzdelávacích inštitúcií, znamenal výrazný vývinový pokrok.
Najvýznamnejší autori sa usilovali o priame zobrazenie skutočnosti, preto dávali prednosť súčasnej tematike, častým konfliktom sa stáva vzťah predstaviteľov jednotlivých spoločenských tried k národnoobrannému zápasu. Čoraz viac sa témou literatúry stával slovenský ľud, jeho kultúrny a spoločenský život. Príslušníci novej realistickej generácie vyrastali v kultúrnom ovzduší matičného obdobia, ich ideálmi boli domáci básnici (Kollár, Sládkovič) , ale i európska poézia (Byron, Hugo, Heyne, ). Sociálna problematika v ich dielach postupne zatlačila národnú otázku. Mladí autori sa predstavili v literárnom almanachu  Napred (1871), ktorý zostavili P. O. Hviezdoslav a Koloman Banšel.
Zaniká časopis štúrovcov Orol a obnovujú sa Slovenské pohľady, ktoré redigovali Svetozár Hurban – Vajanský a Jozef Škultéty.

1. vlna slovenského   literárneho  realizmu (1880-1890):
    V tomto čase vstupujú do slovenskej literatúry Svetozár Hurban – Vajanský, P. Országh – Hviezdoslav, Terézia Vansová, Elena Maróthy – Šoltésová, Martin Kukučín a ďalší. V poézii realizmus presadil nový sylabotonický veršovaný systém a širšiu škálu veršovaných foriem i básnických výrazových prostriedkov. Píšu sa lyrické a lyricko-epické skladby, tiež mnohotvárne formy lyrických básní a cyklov (Hviezdoslav). Zmenil sa umelecký štýl prózy. Zo žánrového hľadiska prevláda krátky útvar: kresba, črta, poviedka, novela, román. Umelecky najmenej rozvinutým druhom je dráma.
V 60. a 70. rokoch sa mesto Martin stáva strediskom slovenskej kultúry. Vychádzali tu časopisy (Orol, Slovenské pohľady, Národné noviny, Černokňažník), žilo tu veľa národných dejateľov (K. Kuzmány, S. H. Vajanský, J. Škultéty, E. M. Šoltésová), vznikla tu kníhtlačiareň, neskôr Kníhkupectvo – nakladateľský spolok, Muzeálna slovenská spoločnosť. Mal tu sídlo 1.ženský spolok Živena. Martin bol strediskom  ochotníckeho divadla. Martinské vydavateľské a kultúrne centrum zohrávalo významnú úlohu aj pri postupnom normovaní slovenského spisovného jazyka, rozvíja sa literárna kritika a história.
2. vlna slovenského literárneho realizmu (1900-1918):
Vo vyspelom prozaickom diele a myšlienkovom odkaze spisovateľov prvej vlny, pokračuje druhá vlna realizmu v našej literatúre dielami Boženy Slančíkovej-Timravy, J.G.Tajovského, Jána Čajaka, Ľudmily Podjavorinskej, Janka Jesenského a Ivana Krasku.   Národnostná problematika u nich ustúpila do pozadia, začal ich zaujímať proces rozvrstvovania slovenského národného života. Zamerali sa na sociálnu sitáciu, v akej sa nachádza, žije a pôsobí slovenský človek. Vytratil sa záujem o zemianstvo a idealizáciu človeka len pre to, že bol príslušníkom slovenského národa. 
Na prelome storočí sa proti vtedajšiemu spôsobu života na Slovensku ostro postavili hlasiti. Bola to skupina mladých vzdelancom sústredených okolo časopisu hlas. Hlasiti útočili na martinské centrum a vyčítali mu konzervativizmus. Podľa ich názoru by mala mať literatúra kultúrno-osvetový význam.
V druhej vlne vznikajú diela, ktoré podávajú neprikrášlený obraz o živote najnižších ľudových vrstiev (J.G. Tajovský), autori využívajú karikatúru a satiru pri zobrazovaní života malomestských vrstiev (J. Jesenský). Objavujú sa aj diela s hlbokým prienikom do psychiky jednotlivca (B.S. Timrava). Rozpory v duši človeka, vyvolané sociálnym osudom, nachádzame v dielach Ľ. Podjavorinskej a J. Čajaka. J.G. Tajovský  sa pričinil o vývin slovenskej dramatickej literatúry.
Spisovateľom druhej vlny realizmu na Slovensku nešlo o vyzdvihovanie národného kolektívu a jeho reprezentantov, ako to bolo v prvej vlne, ale snažili sa analyzovať skutočnosť a preniknúť do vnútra človeka.